Po Veľkej hospodárskej kríze bola Wall Street vyprahnutá. Finančné trhy stratili svoj lesk. Burza roky pripomínala miesto duchov. Obchodované objemy boli mizivé. Jednoducho neexistovalo horšie miesto, kam by ambiciózny človek po štúdiách chcel začať svoju kariéru.
Všetko sa však zmenilo po hospodárskom boome po druhej svetovej vojne, ktorý pokračoval až do 50. rokov. A s príchodom 60. rokov sa na Wall Street objavila nová generácia investorov – taká, ktorá už nezažila pád trhu z rokov 1929 – 1932.
Svet financií bol zrazu opäť plný optimizmu. Rastové akcie boli v kurze a všetko vyzeralo pozitívne. A to až do brutálneho medvedieho trhu v rokoch 1968 – 1970, keď samotný index S&P 500 klesol o 36%, pričom rastové akcie sa prepadli ešte výraznejšie.
Tento pád však zároveň otvoril dvere novej ére – takzvanej „Nifty Fifty“, skupine blue-chips akcií zo 70. rokov. Investori sa vtedy vrhali do firiem ako McDonald’s, Disney, Xerox či Polaroid, až sa ich valuácia vyšplhala do absurdných výšin. Niektoré dosiahli až 60-80-násobok svojich ziskov.
A ako to už býva, oba cykly spomenuté vyššie síce začali celkom nevinne, ako dobré nápady, avšak postupne sa dostali do extrémnych hodnôt.
Pointou však je, že obe tieto obdobia rastového šialenstva sa odohrávali v prostredí vysokých a rastúcich úrokových sadzieb. Výnosy 10-ročných amerických dlhopisov v priemere presahovali 5% po celé 60. a začiatok 70. rokov.
Inflácia pritom rástla rovnako vytrvalo.
Pričom podobný príbeh sa opakoval aj počas dot.com bubliny v 90. rokoch.
Medzi rokmi 1995 – 1999, kedy akcie leteli do nebies, sa výnosy 10-ročných dlhopisov pohybovali nad 6%. Napriek tomu investori veselo špekulovali ďalej.
Dnes mnohí veria, že rast akcií v posledných 15 rokoch bol predovšetkým dôsledkom mimoriadne nízkych úrokových sadzieb. Lenže história ukazuje, že investori v 60., 70. aj 90. rokoch nafúkli valuácie pri ešte vyšších sadzbách, než aké sme v priemere zažili od roku 2008.
A tento príbeh sa netýka iba akcií.
Rýchly rast cien nehnuteľností v rokoch 2000 – 2006 sa tiež odohrával pri hypotekárnych sadzbách okolo 6,5%. V roku 2001, keď ceny domov začali rásť, boli hypotéky dokonca nad úrovňou 7%. Najväčšia realitná bublina modernej histórie teda nepotrebovala hypotéky na úrovni 3%. Stačili jej voľnejšie úverové pravidlá pre banky.
A čo 70. a 80. roky, keď úroky na hypotékach vyskočili nad 15%? Človek by čakal, že ceny domov skolabujú. Lenže tomu tak nebolo. Medzi rokmi 1975 – 1985 ceny domov v USA vzrástli o 133%.
Samozrejme, úrokové sadzby v ekonomike hrajú svoju úlohu. Sú diskontným faktorom či benchmarkom pre rizikové aktíva. Ale nie sú „všeliekom“, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Trhy ovplyvňuje množstvo ďalších faktorov, ako je demografia, ponuka a dopyt alebo iné behaviorálne skreslenia naprieč spoločnosťou. Ľudia sa nestávajú špekulantmi len preto, že úrokové sadzby klesajú.
Stačí si vybrať behaviorálny filter:
- kotvenie (anchoring)
- recency bias (dôraz na nedávne udalosti)
- strach zo straty
- chamtivosť a hľadanie skratiek
- status quo
História nám ukazuje, že akcie môžu rásť aj pri rastúcich sadzbách. To však samozrejme automaticky neznamená, že to tak bude vždy.
Úrokové sadzby samy o sebe nie sú jediným dôvodom pohybov trhu. Sú iba jedným z mnohých dielikov oveľa komplexnejšej ekonomickej skladačky.
A dosť možno teda nie sú také dôležité, ako si všetci myslíme.
FINANCIE KONZERVATÍVNE.