Začnime jednoducho.
Zamestnanému človeku dnes z celkovej ceny práce 1600 Eur príde v čistom na účet niečo okolo 830 Eur.
Polovica peňazí je už fuč.
Prečo fuč? Lebo väčšina ľudí z odvodov do sociálky uvidí možno 20-30%. (Ak dovtedy nebude časť z nich aj sprivatizovaná, podobne ako v Maďarsku či v Poľsku.)
A pokračujeme ďalej, lebo potom tu máme ešte ďalšie dane.
(Pod pojmom daň rozumej akúkoľvek vynútenú platbu zo strany štátu.)
Celkové bremeno všetkých týchto vynútených platieb v roku 2022 dosiahlo viac ako neuveriteľných 63% príjmu zamestnanca s priemernou mzdou.
Inak povedané, je to iba 1/3 z výplaty, o ktorej dnes človek rozhoduje sám.
Stačí totiž postupne odpočítať:
- Odvody do sociálnej či zdravotnej poisťovne
- Dane z príjmu, dane z majetku
- Koncesionárske poplatky
- DPH
- PZP, STK, diaľničné známky
- Registračné dane
- Spotrebné dane
- Distribučné poplatky
- Clá, mýta, parkovné
- Dane z príjmu právnických osôb…
A 2/3 príjmu sú preč.
Pozerám, že niečo nám tu z toho socalizmu ešte predsa len zostalo
Najväčší náklad?
Sociálne a zdravotné odvody.
Pričom samotné zdravotné odvody je asi na mieste volať zdravotná daň, keďže stúpajú spolu s príjmom.
Naozaj neviem, či ošetrenie zlomenej ruky na pohotovosti človeka s príjmom 1500 Eur stojí štát viac ako zlomená ruka človeka s príjmom 1000 Eur.
U nás očividne áno.
A čo s tým?
Neuveríte, ale zdaňovanie bánk ani ilegálni migranti (čo boli predvolebné témy čislo jedna) nepomôžu.
Možno skôr nasledovný tip: Čo tak posielať celkovú cenu práce komplet na účet zamestnanca?
V našom príklade 1600 Eur.
A zamestnanec z tej sumy každý mesiac manuálne odošle štátu 1000 Eur naspäť.
To by vedelo pomôcť otvoriť oči.
Záverom teda aj smerom k posledným voľbám.
Ono v skratke sa ukázalo, že dnes existujú 2 skupiny ľudí:
- Tá prvá (väčšia) skupine volila politikov, ktorí si 2/3 príjmu vezmú (v ideálnom prípade z toho časom spravia ¾) a naspäť hodia omrvinky.
- Tá druhá skupina (rapídne menšia) by najradšej o svojej spotrebe rozhodovala sama a radšej nútila štát do efektívnejších rozhodnutí a činností.
Lebo „silný štát” vraj pomáha.
To určite.
Len neviem komu.
Neostáva nám teda nič iné, ako bojovať formou osvety.
FINANCIE KONZERVATÍVNE.
