Opačný koniec sveta. Miesto, kde cestovať je ako za trest. Úžasná opera. Asi takto by respondenti od Senice po Košice reagovali na anketovú otázku „Opíšte nám jednou vetou mesto Sydney v Austrálií.“ Ako sa však hovorí, jedenkrát vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť (s výnimkou koncertu Michala Davida).
Do najväčšej metropole Austrálie sa mi podarilo dostať na pomerne dlhší čas – presnejšie 9 dní, a rovnako ako v prípade návštev iných miest, ktoré som pobehal, som sa rozhodol spísať moje postrehy a vnímanie tohto rozľahlého miesta na východnom pobreží, za ktorým už vlastne všetko končí. Nie som expert na turistiku ani žiadny kulinár či nomád. Veci vnímam veľmi jednoducho a presne tak sa ich aj budem snažiť popísať.
1.Dowtnown nemusí znamenať iba stres
New York, LA, Londýn, atď. A na druhom konci Sydney. V každom z týchto miest žijú doslova milióny ľudí. Ich centrá (tzv. downtowns) sú vo väčšine prípadov známe ako miesta plné hluku, kde sú ulice rušné 24 hodín denne a z každej strany na teba bliká reklama. Sydney ma v tomto očarilo. Na jednej strane vidíš v centre mrakodrapy a výškové budovy, ale po pár dňoch zistíš, že ti niečo nesedí. To ticho. A kopa zelene. Priamo v centre. Nemyslím jeden obrovský Central Park umelo vsadený do centra ako v New Yorku. Naopak. Kopa menších parkov na každom väčšom bloku, kde ľudia oddychujú a cvičia alebo len tak ležia a oddychujú. Ako keby bolo Sydney a jeho mrakodapy vstavané do už existujúceho parku. A k tomu tichu. Za 9 dní som nepočul jednu sirénu sanitky či polície. Po celý ten čas som vlastne nevidel v centre mesta ani jedno policajné auto. Porovnaj to s New Yorkom. Alebo kľudne len s Parížom. Z ľudí tu ide omnoho väčší pokoj napriek tomu, že žijú v 5 miliónovom meste. Na prvý pohľad sa nikto nikam neponáhľa. Mesto vyžaruje veľký kľud dokonca aj na tých najrušnejších biznis uliciach.
2.Mesačný príjem, ktorý v Snine stačí na rok
Pozor, len pre silné povahy! Priemerný príjem v Austrálií je takmer 5.000 Eur mesačne. Áno, majú vyššie dane a ceny sú celkovo tiež vyššie, ale určite nie až 5x – 10x vyššie ako u nás (priemerný príjem na Slovensku niekde okolo tisícky, mimo Bratislavy do 600 Eur). Možno s výnimkou realít. Na priemerný 2-izbák v Sydney (žiadna novostavba) si priprav okolo 600.000 Eur. Niečo tam teda tí protinožci v tom kapitalizme asi robia dobre. Už asi chápeš aj ten kľud a nulový zhon.
3.Airbnb a Uber
Tieto svetoznáme appky som použil prvýkrát. A fungujú skvelo. Aj keď z Airbnb nejdem robiť hviezdu keďže sme mohli mať jednoducho šťastie. Ale za to k Uberu trošku štatistiky. Počas pobytu som si zavolal asi 15 „uberákov“. Priemerný čas čakania – 3 minúty, priemerná celková spokojnosť s autom/šoférom/prístupom – 9/10.
Len škoda, že Uber má napriek tomu stále stratu 3 mld dolárov. Snáď už prestanú donekonečna dvíhať hodnotu akcií a začnú robiť aj profit. Ale o startupoch niekedy inokedy.
4.Skvelá úroveň podnikov
Ja som rodený bratislavčan (pre CP-čkarov „blavák”). So všetkou pokorou a úctou sa asi spolu zhodneme na tom, že v našom hlavnom meste máme kopu skvelých podnikov – od barov, reštaurácie až po nočné kluby, ktoré by mali patriť k tomu najlepšiemu v krajine. Teraz mám na mysli iba podniky pre širokú verejnosť. Na ulici. Nie všetky tie zašité VIP salóniky pre VIP hostí, ale obyčajné kaviarne v centre mesta. Reštaurácie. Puby.
Nechcem pôsobiť tak, že sa mi v Bratislave nepáči. Práve naopak. Cieľom je len dať echo, že ešte u nás máme kam rásť. Dlhodobo. Rozdiel vnímam najmä v práci s detailom – výsledok na tanieri pred vami. Aj keď ide iba o raňajkové menu (viď foto), dizajn priestorov do poslednej servítky či iPady miesto zastaraných pokladníc. Small things make a big difference. Ale aby som ich zase toľko neprechválil, trošku viac úsmevu by tamojším obsluhám nezaškodilo.
A nočné podniky? Trafo, The Club či Le Club by v tamojšej konkurencii neprežili. Ministry by ako tak obstálo. Pripájam fotku podniku, ktorý mi chýba nielen v Bratislave, ale nevidel som podobný ani vo Viedni. Všetci v obleku, fešáci. Harvey Specter štýl.
Niečo tam teda tí protinožci v tom kapitalizme asi robia dobre.
5.SinCity
Vypic a žic. Alebo aj nie. Asi rok a pol je v Sydney nový zákon, tzv. „Lockout“, čo prakticky znamená, že o 1.30 ti už nikde nenalejú a po polnoci ti nenalejú žiadne poldeci ale iba drink. Čiže o 23:55 si môžeš objednať dvojitý rum a colu ale o 00.05 ti to musia zliať dokopy (alebo si dás Moet) Nevadí. Všetko si to domáci s turistami vedia vynahradiť v sobotu, kedy sa tento celkom divný zákon trošku „zvoľní“ a všetci s vervou dobiehajú stratený týždeň.
A dôvod? Sydney podľa miestnych už vraj pomaly pripomínalo SinCity, a tak si parlament povedal, že ak sa chceš ožrať, musíš začať piť už od obeda aby si to do 1.30 stihol.
Záver:
Sydney si ma získalo. Samozrejme, dokonalosť neexistuje. Hlúpi a drzí ľudia sú všade. Určite aj v Sydney. Ja som však žiadneho takého ani raz nestretol. Môže sa teda zdať, že vidím veci až príliš pozitívne. A možno Sydney naozaj nemá chybu. Vyber si sám.
Koniec koncov, ako pekne poznamenal Michal Meško, ak sa ti zdá, že sú všetci policajti k tebe nejakí odmeraní, drzí a hlúpi, možno sa stačí pozrieť iba na seba. Či si náhodou nie si sám na vine. A možno to neplatí len pre policajtov. Ľudia sú v zásade v pohode, ak si v pohode aj ty k nim.
P.S. Slávna opera v Sydney, opätovne ako napríklad socha slobody v NY, je mierne sklamanie. Všetky fotky na internete vykresľujú obe stavby ako honosné projekty, ale v skutočnosti ide o pomerne maličké objekty. Uhol fotky robí strašne veľa. Rovnako ako pri selfie.