To Top

5 vecí, ktoré ma naučilo Sydney

Opačný koniec sveta. Miesto, kde cestovať je ako za trest. Úžasná opera. Asi takto by respondenti od Senice po Košice reagovali na anketovú otázku „Opíšte nám jednou vetou mesto Sydney v Austrálií.“ Ako sa však hovorí, jedenkrát vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť (s výnimkou koncertu Michala Davida).
Do najväčšej metropole Austrálie sa mi podarilo dostať na pomerne dlhší čas – presnejšie 9 dní, a rovnako ako v prípade návštev iných miest, ktoré som pobehal, som sa rozhodol spísať moje postrehy a vnímanie tohto rozľahlého miesta na východnom pobreží, za ktorým už vlastne všetko končí. Nie som expert na turistiku ani žiadny kulinár či nomád. Veci vnímam veľmi jednoducho a presne tak sa ich aj budem snažiť popísať.

1. Dowtnown nemusí znamenať iba stres

New York, LA, Londýn, atď. A na druhom konci Sydney. V každom z týchto miest žijú doslova milióny ľudí. Ich centrá (tzv. downtowns) sú vo väčšine prípadov známe ako miesta plné hluku, kde sú ulice rušné 24 hodín denne a z každej strany na teba bliká reklama. Sydney ma v tomto očarilo. Na jednej strane vidíš v centre mrakodrapy a výškové budovy, ale po pár dňoch zistíš, že ti niečo nesedí. To ticho. A kopa zelene. Priamo v centre. Nemyslím jeden obrovský Central Park umelo vsadený do centra ako v New Yorku. Naopak. Kopa menších parkov na každom väčšom bloku, kde ľudia oddychujú a cvičia alebo len tak ležia a oddychujú. Ako keby bolo Sydney a jeho mrakodapy vstavané do už existujúceho parku. A k tomu tichu. Za 9 dní som nepočul jednu sirénu sanitky či polície. Po celý ten čas som vlastne nevidel v centre mesta ani jedno policajné auto. Porovnaj to s New Yorkom. Alebo kľudne len s Parížom. Z ľudí tu ide omnoho väčší pokoj napriek tomu, že žijú v 5 miliónovom meste. Na prvý pohľad sa nikto nikam neponáhľa. Mesto vyžaruje veľký kľud dokonca aj na tých najrušnejších biznis uliciach.

2. Mesačný príjem, ktorý v Snine stačí na rok

Pozor, len pre silné povahy! Priemerný príjem v Austrálií je takmer 5.000 Eur mesačne. Áno, majú vyššie dane a ceny sú celkovo tiež vyššie, ale určite nie až 5x – 10x vyššie ako u nás (priemerný príjem na Slovensku niekde okolo tisícky, mimo Bratislavy do 600 Eur). Možno s výnimkou realít. Na priemerný 2-izbák v Sydney (žiadna novostavba) si priprav okolo 600.000 Eur. Niečo tam teda tí protinožci v tom kapitalizme asi robia dobre. Už asi chápeš aj ten kľud a nulový zhon.

3. Airbnb a Uber

Tieto svetoznáme appky som použil prvýkrát. A fungujú skvelo. Aj keď z Airbnb nejdem robiť hviezdu keďže sme mohli mať jednoducho šťastie. Ale za to k Uberu trošku štatistiky. Počas pobytu som si zavolal asi 15 „uberákov“. Priemerný čas čakania – 3 minúty, priemerná celková spokojnosť s autom/šoférom/prístupom – 9/10.
Len škoda, že Uber má napriek tomu stále stratu 3 mld dolárov. Snáď už prestanú donekonečna dvíhať hodnotu akcií a začnú robiť aj profit. Ale o startupoch niekedy inokedy.

4. Skvelá úroveň podnikov

Ja som rodený bratislavčan (pre CP-čkarov „blavák”). So všetkou pokorou a úctou sa asi spolu zhodneme na tom, že v našom hlavnom meste máme kopu skvelých podnikov – od barov, reštaurácie až po nočné kluby, ktoré by mali patriť k tomu najlepšiemu v krajine. Teraz mám na mysli iba podniky pre širokú verejnosť. Na ulici. Nie všetky tie zašité VIP salóniky pre VIP hostí, ale obyčajné kaviarne v centre mesta. Reštaurácie. Puby.
Nechcem pôsobiť tak, že sa mi v Bratislave nepáči. Práve naopak. Cieľom je len dať echo, že ešte u nás máme kam rásť. Dlhodobo. Rozdiel vnímam najmä v práci s detailom – výsledok na tanieri pred vami. Aj keď ide iba o raňajkové menu (viď foto), dizajn priestorov do poslednej servítky či iPady miesto zastaraných pokladníc. Small things make a big difference. Ale aby som ich zase toľko neprechválil, trošku viac úsmevu by tamojším obsluhám nezaškodilo.
A nočné podniky? Trafo, The Club či Le Club by v tamojšej konkurencii neprežili. Ministry by ako tak obstálo. Pripájam fotku podniku, ktorý mi chýba nielen v Bratislave, ale nevidel som podobný ani vo Viedni. Všetci v obleku, fešáci. Harvey Specter štýl.

Niečo tam teda tí protinožci v tom kapitalizme asi robia dobre.

5. SinCity

Vypic a žic. Alebo aj nie. Asi rok a pol je v Sydney nový zákon, tzv. „Lockout“, čo prakticky znamená, že o 1.30 ti už nikde nenalejú a po polnoci ti nenalejú žiadne poldeci ale iba drink. Čiže o 23:55 si môžeš objednať dvojitý rum a colu ale o 00.05 ti to musia zliať dokopy (alebo si dás Moet) Nevadí. Všetko si to domáci s turistami vedia vynahradiť v sobotu, kedy sa tento celkom divný zákon trošku „zvoľní“ a všetci s vervou dobiehajú stratený týždeň.
A dôvod? Sydney podľa miestnych už vraj pomaly pripomínalo SinCity, a tak si parlament povedal, že ak sa chceš ožrať, musíš začať piť už od obeda aby si to do 1.30 stihol.

Záver:

Sydney si ma získalo. Samozrejme, dokonalosť neexistuje. Hlúpi a drzí ľudia sú všade. Určite aj v Sydney. Ja som však žiadneho takého ani raz nestretol. Môže sa teda zdať, že vidím veci až príliš pozitívne. A možno Sydney naozaj nemá chybu. Vyber si sám.
Koniec koncov, ako pekne poznamenal Michal Meško, ak sa ti zdá, že sú všetci policajti k tebe nejakí odmeraní, drzí a hlúpi, možno sa stačí pozrieť iba na seba. Či si náhodou nie si sám na vine. A možno to neplatí len pre policajtov. Ľudia sú v zásade v pohode, ak si v pohode aj ty k nim.

P.S. Slávna opera v Sydney, opätovne ako napríklad socha slobody v NY, je mierne sklamanie. Všetky fotky na internete vykresľujú obe stavby ako honosné projekty, ale v skutočnosti ide o pomerne maličké objekty. Uhol fotky robí strašne veľa. Rovnako ako pri selfie.
Pekný deň